Nasledovalo na pohľad aj pre ucho milé Lenkine hudobné zoskupenie a spomienky do minulosti v podaní tímu Mirino a spol. sprevádzané akútnou bolesťou brucha. Spôsobenou, ako inak, smiechom. Myslím, že v preplnenej sále kultúrneho domu sa pobavilo celé publikum, a to aj napriek občasným vsuvkám toho ich interného humoru („s malou dušičkou, no veľkým odhodlaním“ či ako to bolo...a podobne). „Stačí otvoriť dlaň“ – vrchol programu, teda divadlo, či skôr až muzikál, a to opíšem krátko. Perfektné. Decká, režiséri, boli ste skvelí, už pri prvom Ľuboškovom tančeku som sa pristihla s otvorenými ústami a keby sa nepristihnem, isto tak zostanem až do konca. Po programe nasledovali ďakovania, stretnutia a tak...veď to poznáte.
Po programe sa istý mladý fotograf zastavil v kaviarni, kde robí jeden môj kamoš. Že čo sa tam dnes dialo? „Ále, tí svätuškári tam zas mali nejakú akciu. A vieš čo? Toľko pekných báb tam bolo...a takto sa nechajú skaziť!“ Vidíte, pán fotograf, neverili by ste, ale aj také svätuškárky môžu mať dlhé vlasy, odzbrojujúci úsmev a niekedy nosia aj minisukne, tričká s výstrihom a dokonca aj make-up! Teda, baby, ale ste hlúpe. Zabíjate čas, ako sa len dá. V kostole, s deckami, hráte divadielka, modlíte sa...no preboha. Choďte radšej do Infinity. A ktovie, možno stretnete dotyčného pána fotografa a možno vás aj pozve na jeden. Alebo aj na dva, keď ste už také pekné.
