Usmejem sa, veď...

Usmejem sa, keď ráno vstanem. Veď mám pred sebou ďalší nový deň.
Usmejem sa na tých, ktorí ma nechápu. Veď každý lieta vo svojej nadmorskej výške, nie všetci v tej mojej.
Usmejem sa, keď vonku prší. Veď o čo menej je svetla vonku, o to viac ho treba v mojej tvári.
Usmejem sa, aj keď vidím slnko. Veď tie lúče šteklia a ja (pssst!) som veľmi šteklivá...
Usmejem sa na ťažkej hodine biológie. Veď už len 20 minút a...
Usmejem sa, keď ma bolí srdce. Veď úsmevy sú liečivé.
Usmejem sa, keď idem po ulici. Veď tých druhých to môže potešiť.
Usmejem sa, keď hľadím na nepríjemnú osobu. Veď z mračenia sú vrásky.
Usmejem sa, keď ma svet nahnevá. Veď podľa toho, ako sa mi zrýchlil tep viem, že stále žijem.
Usmejem sa, keď nič milé "neprichádza". Veď mojím úsmevom (s jamkou! :)) môžem ukuť prvý článok reťaze šťastia.
Usmejem sa. Veď...

počítal som ľudí, ktorí usmiali sa na mňa...
cez tie tváre plné jamôk smiechových
hľadal a našiel som Ťa v domcoch tlčúcich...

Dobrá rada nad zlato - 1. časť

Presne tak. Na filozofii alebo na nejakom inom predmete z radu "nesmierne zaujímavých" sme sa kedysi učili, ako človek spoznáva svet. Jeden spôsob bol senzualistický (zmyslami), ďalší racionalistický (rozumom) a posledný empirický (teda na základe skúseností). Ja by som sa rada bližšie pozastavila pri tom poslednom, lebo uznáte, že také skúsenosti vždy boli a sú veľmi cenné a taký dobrosrdečný človek ako ja:) by si ich nemal nechať len pre seba, no nie?
A teraz k veci, ide o maturity...no proste udalosť, ktorá nám niektorým pred nejakým časom trošku znepríjemnila život. Po siahodlhom myslení a uvažovaní som dospela k základným pravidlám, ktoré by sa budúcim maturantom mohli celkom hodiť... takže:

1. spravte si pekný deň:) - nie je nič lepšie ako sa pred písomkami nejako odreagovať. Ja osobne som bola u kaderníčky, v kaviarni, pobehala som všetky butiky (3?:) a obchody v meste, kúpila som si tričko, nalakovala som si nechty no a podobne. Prinajhoršom vám niekto povie niečo ako "blahoslavení chudobní v duchu", ale je tam toho...

2. neučte sa, nepomôže vám to - no dobre, tak celkovo priebežne sa učenie povoľuje, ale posledné týždne pred testami sa na to vykašlite...ja som to skúšala, všetko som si zopakovala a bolo mi to tak akurát viete na čo. Oni vám tam aj tak trepnú somariny, pri ktorých sa vám rozum zastavuje a staré zošity vám nepomôžu. Verte mi, nepomohli:)

3. dobre si rozmyslite úrovne A/B (/C?) - však čo by som si nedala A, pohoda, ne? Vôbec nechcem niekoho odrádzať od jeho ambícii, ale napríklad pri tom teste z angliny som vážne nevedela, či mám plakať alebo sa smiať. Ok, niečomu som sem-tam rozumela a dalo sa aj tipovať (btw neviete, či platí ženská intuícia aj pri maturitných testoch?) Proste skoro ma porazilo, ale na druhej strane aj odporúčam A, aspoň sa zabavíte.

4. tešte sa na PFIČ - jednoducho slohy, aufsatz(y), eseje a všetko im príbuzné nemá chybu. Neverili by ste, ako som si vychutnávala anglickú esej so všetkými možnými although, furthermore, past perfect(mi) a neviemčím a to už ani nehovorím o nemčine a o mojom plusquamperfekte (to je nejaký gramatický čas, ktorý som vo slohu použila prvýkrát v živote, možno aj správne:). Ako, jasné, nemienim riešiť také veci, že vám dajú tému a vôbec nechápete, čo chcú alebo že máte písať o nejakom narušenom Jozefovi Makovi...je tu vždy isté riziko...

Tak, dalo by sa napísať ešte všeličo, no myslím, že na hlavné body by to stačilo. Samozrejme, veľmi sa poteším ďalším návrhom, ktoré by mohli moju skvelú revolučnú teóriu doplniť, prípadne upraviť... Čo je však najdôležitejšie, nič netreba brať veľmi vážne, ani sa príliš stresovať, lebo je vedecky dokázané, že stres urýchľuje starnutie. (A ku šťastiu mi už nič nechýba, len šedivé vlasy) Uznávam, je to únavné a tak, ale viete, minule som bola vonku:) s pár ľuďmi a jeden nemenovaný týpek ma priam očaril. Okrem veľmi zaujímavého účesu mal skvelú životnú filozofiu, proste mal všetko v p... (v paži:) A na otázku, čo by si v živote prial, odpovedal, že varenú kukuricu...:) a ja tu riešim nejaké maturity...

Veľkonočný pondelok? ako poviete...

Vlastne, ani mi nehovorte. Viete, ako sa človek cíti, keď jeho celoživotná práca, do ktorej vkladal tak veľa, vyjde nazmar? Keď som bola menšia (ešte milá a nevinná, hh), kupačov bolo teda požehnane - túto záľubu malo celé mužské pokolenie v našej rodine (a tá je riadne veľká), všetci susedia, kamoši, bratia mojich kamarátiek, kamaráti mojich bratov, bratia mojich kamarátov:)...no to je jedno, chápete, ako to myslím. A keďže sa mi predstava zmesi všetkých možných kolínskych a mokrého oblečenia vôbec, ale vôbec nepáčila, povedala som si, že to takto ďalej nepôjde. Ako, prezliekanie mám rada, a obzvlášť do pekných vecí (ach:), ale čo je veľa, to je veľa. Tak som kedysi v jeden slnečný veľkonočný pondelok pekne krásne všetkým polievaniachtivým chlapcom vysvetlila, že láska sa dá prejaviť aj inak, že radšej budem škaredá, nešikovná a sama ako mokrá a prechladnutá a že by mohli radšej pozerať telku alebo hrať počítačové hry. Ale čo sa budeme klamať...myslíte si, že to vyšlo? No jasné...:) Len tak odrazu počujem v pondelok ráno o pol deviatej (!) moju starkú, že akí chlapci to k nám idú a koľko je ich veľa...že by to boli Martinko s Vilkom? (akože moji bratranci, ktorí sa potom tiež dotrepali a na to tiež nezabudnem:) Ale nie, nie, žiaden Martinko s Vilkom, ale chlapci z centra a spol. (napríklad Andrejko by bol určite rád menovaný) A výsledok? Skončila som vyšibaná, celá mokrá (fakt celá) a všetci doma sa na mne náramne bavili...(vrátane Danky, ktorá sa zamkla v kúpeľni) O tejto návšteve by sa dalo ešte všeličo písať a svojim spôsobom to bola celkom sranda, ale rada by som zdôraznila niečo iné... Teraz ma moji zlatí kupači pozorne počúvajte: ak ja celý rok nebudem očarujúco krásna, svieža, šikovná, zdravá a nebudem mať minimálne troch frajerov, tak si ma, prisámvačku, neželajte!

(V)veľkonočné delenie

Veľkonočné sviatky majú viacero fáz. Začína to pre mňa sledovaním umývania nôh, pokračuje spevom pašií, sedem čítaní nahradí nočnú adoráciu a potom príde ráno- Veľké Ráno- ktoré je poznačené pečaťou zmŕtvychvstania. Ale týmto nie je (V)veľkým sviatkom koniec. Nasleduje totiž pondelok. A práve pondelok, významný to deň, rozdelí mužskú časť populácie do viacerých sociálno- psychologicko-ekonomických skupín.
Sú to:
1) Fanatici
Tak túto skupinku určite každé dievča pozná. Sú to práve tí, ktorí k vám prifrčia, najčastejšie vo veľkých (Veľkých) partiách, vytiahnu vás pred dvere, zlejú od hlavy k pätám (alebo hodia do vane či potoka), vyšibú, až sa (ne)príjemne modráte -veď rumenec vychádza z módy- nasmerujú k vám oblak (ne)dobrej vône a potom, kým sa prezlečiete do suchých šiat v snahe zabrániť zápalu pľúc, si trošku vypijú a poklebetia s vaším otcom. Fanatici sú isto-iste vždy vítanou návštevou- veď odchádzajú so zbierkou (V)veľkonočných pús a prísľubom, že celý rok budete maximálne imúnni voči chorobám a samozrejme aj celulitíde (tie korbáče robia svoje).
2) Slušniaci
Áno, druhou skupinkou sú nepochybne slušniaci. Sú to chlapci alebo muži, ktorí prídu, jemne vás postriekajú vodou (prípadne si len namočia prsty do pohára a urobia také milé frk-frk), ak sa príliš nebránite, dovolia si aj voňavku, avšak na vami zvolené miesto (väčšina žien vie, že vlasy sú na to najnevhodnejšie) a korbáč ako nástroj mučiaci vôbec nepoužijú. Slušne (robia česť svojmu menu) si vezmú koláčik alebo vypijú pohárik, zaželajú všetko dobré a poberú sa ďalej dôstojne plniť svoje poslanie- veď tradície treba dodržiavať.
3) Lenivci
Nedajte sa pomýliť názvom! Lenivci, ako by to ich meno mohlo naznačovať, vôbec nie sú neuznávanou časťou (hlavne ženskej) spoločnosti. Sú to tí požehnaní chlapci, ktorí vám nevinne povedia: "Ženy nebijem ani netopím" či inú vec, za ktorú od vás získajú kopec dobrých bodov ako základ pre budúcnosť. Samozrejme, ich ďalšia výhoda tkvie v tom, že na (V)veľkonočný pondelok majú spravidla voľno a môžu sa venovať činnosti podľa vlastného uváženia bez toho, že by ich ktokoľvek odsudzoval.

Dievčatá v tento deň príliš na výber nemajú- väčšina z nich pretrpí úklady pondelka s nádejou na lepší zajtrajšok (neznie to socialisticky?), niektoré rebelantky každý rok prídu s inovatívnym plánom, ako sa "tomu vyhnúť". Úspešne či neúspešne, (V)veľkonočný pondelok sa ako každý iný deň raz skončí. Ale je naozaj milé pozorovať, ako sa z dospelých mužov stávajú aspoň na jeden deň v roku maličkí chlapci, zbierajúci čokoládové vajíčka :).

Keď sa iní nepozerajú...

Čo robia ľudia, keď sa iní nepozerajú? Čo vtedy robíte vy? Isteže, nikdy neviete, kto sa môže pozerať (veď Veľký brat vás stále vidí), ale čo vtedy, keď si MYSLÍTE, že sa nikto nedíva...
Často to závisí od aktuálnej situácie- utriete si nos, napravíte tričko, zazívate. Ale skúsenosť (empíria!) mi vraví, že mnoho ľudských prianí, snov a najvnútornejších pocitov sa prejaví práve vo chvíli, keď si dotyční myslia, že všetky oči sa upierajú inam. Veď... kedy si zotriete neudržanú slzu? Kedy opustíte predstieraný úsmev? Kedy sa zahľadíte na svoju tajnú lásku? Práve vtedy, keď sa svet pozerá všade, len nie na vás...
Niekedy je to, čo človek nepovie, dôležitejšie ako to, čo povie. A niekedy je to, čo človek nevidí, omnoho významnejšie ako to, čo vidí. Ale musím vás upozorniť... nikdy si nebuďte istí svojou neviditeľnosťou. A ak sa naopak vy stanete svedkom podobnej tichej udalosti, buďte diskrétni. Niektoré pravdy vychádzajú na povrch ako perly- v doslovných mukách. Veď boli vytiahnuté z najhlbšieho vnútra perlorodky...

Hore alebo dole?

Takže... niečo ma pochytilo a začala som sa každého pýtať: Hore alebo dole? Odpovede boli naozaj všelijaké, ale okrem reakcií je podľa mojej mienky zaujímavá aj samotná otázka. Čo všetko človeka napadne, keď si má vybrať? Nebo a peklo, obloha či zem, poschodie alebo prízemie, dokonca v niektorých ojedinelých prípadoch aj poschodová posteľ. Možností je nekonečne veľa. Pár odpovedí ma trochu zaskočilo- podľa nálady, neviem a podobné. Veľa ľudí však odpovedalo bez zaváhania. Čo sa týka pohlavia s označením gonozómov XY (drozofila, abraxas ci habrobracon? nie, kľud, hovorím o ľuďoch), tí zvyčajne vypálili jednoznačne hore. Dievčatá boli menej rozhodné. Štatistiku ale asi robiť nebudem. Stačilo mi trošku spoznať ľudí- veľa o nich zistíte podľa toho, čo ich pod touto otázkou napadlo. Nie každý totiž myslel na to isté. A tento spôsob odporúčam tiež v prípade, že chcete zistiť, čo si ľudia myslia o VÁS. Stačí kvapka inteligencie a prídete na to- výraz tváre a pohľad, či krátke zaváhanie často povedia viac ako slová.

Falling slowly...

I don't know you, but I want you all the more for that...
Nepoznám ťa... ja ťa nepoznám, ale to neznamená, že ťa nechcem... príď... túžim po tebe

Words fall through me, always fool me and I can't react...
Slová sú vo mne... dalo by sa nimi zapísať nekonečné množstvo strán... Klesajú a zase stúpajú a už sa v nich nevyznám... preto radšej ostanem potichu

Falling slowly, eyes that know me and I can't go back...
Pomaly padám... tvoje oči ma poznajú a vidia to... čo ak už nie je možné sa vrátiť?

Moods that take me and erase me and I'm painted black...
Ja s mojimi náladami... už sa nevidím a nepoznávam... veď takto to nemalo byť... nie, nechcem... nechcem byť stále temnou stránkou obrazu...

You have suffered enough and warred with yourself, it's time that you won
Toho utrpenia už bolo dosť... prišiel čas... chcem sa postaviť na vrchol a rozhliadnuť sa dookola... je čas vstať po všetkých tých pádoch...

Take this sinking boat and point it home, we've still got time...
Prosím, nasmeruj ma na správnu cestu... Nasmeruj ma domov... Potápam sa, ale ešte je tu šanca... ešte stále je čas...

Raise your hopeful voice, you have a choice...
Dvihni svoj hlas, zafarbi ho nádejou, veď máš vždy na výber... tak to nevzdávaj...

Falling slowly, sing your melody, I'll sing along...
Spievaj... spievaj svoju pieseň až dokonca... raz sa naše hlasy možno spoja... budem spievať s tebou... budeme spievať spolu

Je rozhodnuté...

Dážď

A znovu prší. Na okno mi už niekoľo hodín s menšími prestávkami bubnujú dažďové kvapky. Niekedy len jemne monotónne klopkajú a prinášajú so sebou uspávajúcu atmosféru. Inokedy sa k nim však pridá aj vietor, čo vietor, vetrisko, a poviem vám, ten sa vtedy s nimi poriadne vyzúri! No za krátky čas vietor odfučí preč a opäť počuť len klopkanie. Takto sa to strieda celú noc, niekedy celý deň... Dážď sa dá najlepšie pozorovať alebo počúvať asi v podkrovnej izbe. Vôbec nepreháňam, keď poviem, že pri poriadnej búrke a fujavici a pri takom poriadnom lomoze na streche má človek takmer až strach vyliezť spod periny. Vážne, toto by schovalo do vrecka aj toho najhrôzostrašnejšieho záhrobného ducha.

Dážď ako prírodný živel alebo jednoducho len neodmysliteľná súčasť prírody bol s ľuďmi spojený odpradávna. Niektorí sa ho báli, hlavne v podobe ničivých búrok a záplav, ale väčšinou očakávali každý obláčik, ktorý by popolieval polia a priniesol vodu tak veľmi potrebnú pre život. Mňa vždy fascinovali dažďové kvapky. Keď som bola menšia, rada som sledovala, ako po jednej padali na okno a stekali v malých potôčikoch dole. Nezáživné cesty autom, niekedy aj autobusom, som si ako malé dieťa spestrovala tým, že som chcela dažďové kvapky zastaviť. Zvnútra okna som prikladala pršteky na miesto, kde dopadla kvapka a chcela som, aby tam aj zostala. No hej, nikdy sa mi to nepodarilo, ale opäť som to skúšala. Detský uhol pohľadu... Veď malé deti robia niekedy zvláštne veci, úplná maličkosť je pre ne niekedy obrovská výzva. A niečo na prvý pohľad tak jasné a samozrejmé sa stáva veľkou záhadou. (Pri tom všetkom je však riešenie jednoduché, veď by stačilo len vyyjsť spoza okna von do dažďa a priložiť prst z druhej strany. Na druhej strane ale zisťujem, že zdanlivo detský problém mnohokrát nie je len problémom malých detí...ale to je už iný príbeh)

Mám rada dážď. Zaujímavé, že s niečím takým ako je dážď, sa mi vynára množstvo spomienok, zážitkov a nálad. Konkrétny druh dažďa určuje čas. S jeseňou sa mi v mysli vynorí sychravé počasie s jesenný mrholením. To každý rok v toto ročné obdobie postupne odplavovalo môj elán do učenia zo začiatku školského roka. Dážď v zime nemám rada. Pri brodení sa v mestskej špinavej čľapkanici túžim vždy po bielučkom snehu. K tomu tie večerné čakania na zastávke s dáždnikom v ruke, keď mi mrznú prsty, a to už nehovorím o premočených topánkach. Jarný dáždik, ktorý prírodu prebúdza k životu, to je už niečo iné. Po ňom totiž všetko rastie a zelenie. Pre mňa je najkrajší zo všetkých letný dážď. Príde po tichu, ktoré ho už dlho predvída, netrvá dlho, len narýchlo osvieži všetko vyschnuté a unavené a zmije všetok prach a všetku špinu. A po ňom sa zjaví dúha. A tak to má byť.

kniha.ww

16.8.1990
Deň ako každý iný.

Jedného dňa som vstúpila do knihy.
Bola to tá najhrubšia kniha na celom svete.
Boli tam samé hlavné postavy.
Okrem jednej postavy tam nebola ani jedna vedľajšia rola.
Aspoň tak sa mi zdalo.
Každé dievča bolo buď Popoluška alebo Snehulienka, alebo iná rozprávková kráska.
Každý chlapec bol princ, rytier, mušketier či odvážny moreplavec.
Okrem jednej postavy.
Tak som prišla za ňou a opýtala som sa, prečo chce byť jedinou nedôležitou osobou.
Jej odpoveď: Orgán je fylogeneticky prispôsobený a geneticky predurčený vykonávať určitú funkciu.
Genetika vás nikdy nepustí.
Zdala sa mi dosť zvláštna.
Nemohla za to.
Myslíte, že hviezdy zaujíma, že niekto tu dole hľadá lásku?
Vo všeobecnosti to nezaujíma nikoho.
Ľudia sú sebeckí, ale nedá sa im to vyčítať, pretože sú ľudia.
Zvyčajne nedokážeme milovať osobu, ktorej na nás záleží viac ako na nej samej.
Nie som výnimka.
A prečo? Pretože milovať niekoho viac ako seba nie je ľudské.
Možno preto vravel: Miluj svojho blížneho ako seba samého.
Viac to nejde.
Jedine ak ste dostatočne nedôležití.
A vtedy táto téma bolí.