O don Boscovi, jeho a našej show, o skazených babách a nielen o nich

Posledné nedeľné januárové poobedie patrilo už pomaly tradične „Don Bosco Show“. Už tradične išlo o program plný talentov, spomienok, zábavy a vďačnosti na počesť don Bosca, zakladateľa saleziánov. A určite nie som jediná, kto tvrdí, že to nemalo chybu. To viete, keď tam najskôr docupká malá Katka v úlohe babky alebo malá Paulínka ako myška, čo pomáhali dedkovi repku vytiahnuť, nemôže sa vám to nepáčiť. Taký bol program Levíčat, ktoré nemusia v podstate nič robiť, no aj tak z nich je publikum „namäkko.“ Mimochodom, mamičky, klobúk dolu ako sa vraví!

Nasledovalo na pohľad aj pre ucho milé Lenkine hudobné zoskupenie a spomienky do minulosti v podaní tímu Mirino a spol. sprevádzané akútnou bolesťou brucha. Spôsobenou, ako inak, smiechom. Myslím, že v preplnenej sále kultúrneho domu sa pobavilo celé publikum, a to aj napriek občasným vsuvkám toho ich interného humoru („s malou dušičkou, no veľkým odhodlaním“ či ako to bolo...a podobne). „Stačí otvoriť dlaň“ – vrchol programu, teda divadlo, či skôr až muzikál, a to opíšem krátko. Perfektné. Decká, režiséri, boli ste skvelí, už pri prvom Ľuboškovom tančeku som sa pristihla s otvorenými ústami a keby sa nepristihnem, isto tak zostanem až do konca. Po programe nasledovali ďakovania, stretnutia a tak...veď to poznáte.

Po programe sa istý mladý fotograf zastavil v kaviarni, kde robí jeden môj kamoš. Že čo sa tam dnes dialo? „Ále, tí svätuškári tam zas mali nejakú akciu. A vieš čo? Toľko pekných báb tam bolo...a takto sa nechajú skaziť!“ Vidíte, pán fotograf, neverili by ste, ale aj také svätuškárky môžu mať dlhé vlasy, odzbrojujúci úsmev a niekedy nosia aj minisukne, tričká s výstrihom a dokonca aj make-up! Teda, baby, ale ste hlúpe. Zabíjate čas, ako sa len dá. V kostole, s deckami, hráte divadielka, modlíte sa...no preboha. Choďte radšej do Infinity. A ktovie, možno stretnete dotyčného pána fotografa a možno vás aj pozve na jeden. Alebo aj na dva, keď ste už také pekné.

Tentokrát to bude história USA

Povedzme, že o pár dní mám skúšku z tohto predmetu a keďže sa to všetko snažím natrepať si do hlavy, zároveň mi to rozprúdi (chcem použiť ten druhý vid, ale neviem, ako znie - rozprúďuje?) všetky mozgové závity, čiže dalo by sa povedať, že tak trochu uvažujem. Zverejňujem výsledky svojho uvažovania a zároveň to, čo som sa už naučila:
1. Takže všetko to začalo asi tak v pätnástom storočí, keď moreplavci objavili novú zem, Ameriku. Pekné, že si to tam všetko privlastnili a podmanili. Len škoda, že za menej ako 50 rokov stihli dokonale zničiť civilizácie domorodých obyvateľov, ktorí si ich budovali aj 50 000 rokov. A neboli to len Apači alebo Siuxovia Karla Maya (veľmi to nepoznám, ale myslím, že spomínal týchto Indiánov), boli to rôzne kmene...aj lovci bizónov, aj rybári, aj farmári a niektorí z nich žili vraj minimálne na úrovni vtedajších Európanov.
2. Neskôr začali do Ameriky prúdiť ďalší Európania s očakávaním nielen kúska zeme, ale aj politickej a náboženskej slobody, ktorá v mnohých krajinách Európy vtedy chýbala. Len škoda, že na úrodných južných plantážach bolo veľa práce - a čo by sa týmto "zemepánom" oplatilo viac, ako čierni otroci z Afriky? Samozrejme, neskôr to vyústilo až do občianskej vojny, kde sa desaťtisíce američanov pozabíjali, len preto, aby otroctvo oficiálne zrušili. No hej, oficiálne, veď prvý černoch kandidoval na prezidenta už o 120 rokov...
3. "No taxation without representation", takže Spojené štáty si vybojovali nezávislosť od Británie. Jefferson napísal Deklaráciu nezávislosti (tak sa to prekladá?) a vznikli Spojené Štáty Americké. Základom bola tá najdemokratickejšia vláda s úlohou chrániť práva všetkých občanov - ale, prirodzene, okrem Indiánov, černochov, neskôr napríklad Číňanov a všetkých tých, ktorí práve vtedy niekomu nevyhovovali.
4. A zase Indiáni. Kolonizátori prichádzali a prichádzdali a Indiánov posúvali pomaly, ale isto, na západ. Potom ale zrejme zistili, že za tým "západom" je voda a do oceána ich poslať nemôžu. Dohody, že my vám ponecháme vaše posvätné hory, ale len dokedy v nich nenájdeme niečo, čo by sa dalo ťažiť, boli na dennom poriadku. No asi boli predsa výhodnejšie rezervácie, kde Indiáni nemali z čoho žiť, takže aj tak postupne zomierali, nie?
5. Keď už do USA imigrovali milióny ľudí, vtedajší obyvatelia Ameriky sa začali obávať. Možno sa im niet čo čudovať, smiešne je len zriadenie ostrovu Ellis Island. Tu totiž všetkých, čo prekročili veľkú mláku v túžbe (alebo v núdzi?)...no skrátka, všetci, čo sa chceli dostať do Ameriky, boli dôkladne prešetrení, či náhodou nie sú váže chorí alebo zločinci. Vtipné je na tom to, že predkovia tých "prešetrujúcich" boli až na pár odvážnych dobrodruhov hľadajúcich zlato väčšinou zločinci a vyvrheli v spoločnosti, kotrých už vo svojej vlasti akosi nechceli.
6. Potom tu bola nezištná pomoc americkej vlády okolitým krajinám, aby sa napríklad ako Kuba vymanili z područia Španielov (za odmenu získali nejakú tú vojenskú základňu na asi celkom strategickom mieste) alebo napríklad ako Panama bojovali proti Kolumbii. Za to bola maličkosť, a síce Panamský prieplav.
6. Nie, v Amerike neboli všetci až také špiny. Len keď sa niekto snažil robiť niečo naozaj dobré pre ľudí, tak ho niekto zas odstránil. Ako napríklad Lincolna, ktorý chcel konečne pomôcť černochom alebo Kennedyho, ktorý si po 2. svetovej vojne všimol, že v štáte je ešte stále dosť chudobných ľudí a chcelo by to možno niečo vymyslieť.
7. No jasné, svetové vojny. Amerika, nový národ, nová krajina...ani náhodou sa neplánovali zúčastniť nejakých európskych vojen. To by sa aj dalo, keby sa vo vojne nebojovalo zbraňami a predávať takéto zbrane Anglicku a jeho spojencom, to by boli príjmy! Čo už, nedalo sa odolať. A vieme, kde to skončilo. (Nápoveda: Mannhattan Project)
8. Nakoniec by som snáď spomenula už len tzv. studenú vojnu (píše sa to s veľkým "S"?) Ani náhodou nie som zástancom komunizmu, už len preto, že netuším, ako by mohol takýto systém so všetkými jeho záležitosťami fungovať. A nakoľko viem, žiadna z veľmocí nemala čistý štít. No aj tak sa mi to celé zdá byť trochu "na hlavu" a pri tých niekoľkomiestnych číslach obetí ešte viac.

Tak a je to. Myslím, že si zaslúžim A. Minimálne. :)

Ďakujem...

...za Teba, že si mi ukázal dôveru - sama som si vôbec neverila.
...za Teba, že si ma rozosmial - ani nevieš, ako som to práve vtedy potrebovala.
...za Teba, že si ma tvrdo zhodil z oblakov - aspoň vidím, že Zem sa nekrúti okolo mňa.
...za Teba, že mi ponúkaš ťažké ciele - nútiš ma nezostať stáť.
...za Teba, že si ma naštval - učím sa odpúšťať.
...za Teba, že si si na mňa spomenul - ach, ako som ja len zahľadená do seba.
...za Teba, že si mi ponúkol jeden z tvojich úsmevov - možno si sa ty sám vôbec necítil dobre.
...za Teba, že si iný ako ja - tie rozdiely sú tak zaujímavé.
...za Teba, že si pre mňa vo dne a v noci online - aj bez pripojenia na internet.
...za Teba, že ma máš tak rád - vždy som to vedela.
...za Teba...

Odišla tá, ktorá život veľmi milovala

Narodila sa 4. apríla 1912. A opustila nás len nedávno, práve v deň, keď si stovky detí našli vo svojich vyčistených čižmičkách sladké dobroty od sv. Mikuláša – 6. decembra 2009. Vtedy som ju videla naposledy. Bola som ju s rodičmi pozrieť v nemocnici a v ten deň to nebolo posledný krát, čo sa mi do očí vtlačili slzy.

Na našu tetu, tetu Gizku alebo Gizelu Briatkovú si však budem pamätať úplne inak. Bola hrdá Bojničanka, akoby aj nie, keď v tomto mestečku prežila celý svoj život. Zo svojho okna sledovala niekoľko generácii ľudských príbehov. A ako vedela o nich rozprávať! Veď bola kedysi slávna bojnická herečka a jej historky sa budú v rodine ešte pár rokov určite tradovať, aj keď už, žiaľ, bez jej originálneho prednesu. Tak sme sa dozvedeli, kto koho ľúbil, oklamal, kto sa kde a ako zabil...niekedy sme ju, podľa mňa právom, upodozrievali, či si sem-tam niečo aj nevymýšľa:) Škoda, na tú tetku z Ameriky by som sa ešte raz rada spýtala...

Keď sa teta narodila, život nebol vždy ľahký. Dejepis nie je mojou silnou stránkou, ale viem, že v tom čase to nikto nemal práve na ružiach ustlané, teda pokiaľ nepatril k nejakej tej hornej vrstve, a tou asi dcéra roľníka nebola. A určite zažila aj veľa bolesti, ktorú nazývala typickým bojnickým slovkom „boľasť“. Ona mala však aj napriek všetkému jednu veľkú výhodu. Milovala život. Tak to povedal aj môj bratranec Jožko pri kázni, keď sme sa s ňou lúčili. A mal pravdu, pretože ešte aj na sklonku života, keď už ani veľmi nevládala, sa potmehúdsky priznala, že keby jej teraz tá smrť zabúcha na dvere, oklamala by ju a poslala ju „po Gizu“ do kuchyne. A verte mi, naša teta by toho bola schopná:) A tiež som si istá, že keby sa jej nezlomí noha, aj ten charleston by nám ešte ukázala.

Hoci sa s nami už mnoho rokov lúčila (ale fakt, videla som fotku, kde je moja mama asi 5-ročná a už vtedy vraj tvrdila, že to bude zrejme jej posledná fotka:), opustila nás s modlitbami, stále sviežou mysľou a po výlete do Ríma, ktorý v takom vysokom veku bez väčších problémov zvládla.

Na stene visí veľký obraz jej neterí Majušky a Danušky (alias mojej maminy) s kopou čiernobielych aj farebných fotiek jej najbližších, v šperkovnici brošne, koráliky a náušničky, na skrini tá bodkovaná váza, pri posteli ruženec a v obývačke asi storočné kreslo, pod ktoré si schovávala svoje úspory. Aj toto bola a je naša drahá teta. Neviem, či niečo vyplní ten prázdny priestor, ktorý po nej zostal. Viem však, že hoci milovala život, veľmi ľúbila aj Niekoho iného. A teraz je už s Ním. A tak to má byť.

A je za nami...LUMEN

A to by predsa chcelo nejakú dokumentáciu, najlepšie fotodokumentáciu, nie? To bola len rečnícka otázka, na ktorú si odpoviem veľmi rada aj sama, takže áno:) Lebo tohtoročný festival Lumen fakt stál za to. Po čase človek zabudne aj nato, ako musel spať v noci v spacáku na tvrdej zemi (ach, hlavne my, dnešná rozmaznaná generácia) alebo ako mu škŕkalo v bruchu pri hľadaní stánkov s nejakými jedlými fastfoodmi, alebo na "letný dáždik", po ktorom som celý večer behala vo vlhkej bunde... Ale pozitíva určite prevažujú, veď inak by som tam nešla. A vyzeralo to tam takto nejako...
No niekedy to vyzeralo aj takto, čo bolo ešte lepšie:
Program bol skutočne veľmi zaujímavý. Každý si našiel niečo pre seba a aj pozrieť sa prišiel skoro každý... (hoci neviem posúdiť, nakoľko sa bavil práve tento návštevník)
Mám aj dôkaz toho, že na Lumene sa dalo robiť všetko možné... 1. jesť,
2. tancovať:)
3. modliť sa,
4. nakupovať;) (no dobre, nie tak celkom, ale túto knihu cheeeem..)
5. a okrem iného aj spať
6. žeby vandalizmus? (to snáď nie)
7. no a nakoniec...toto už nepotrebuje komentár:
A úplne na záver je tu ešte náš "paparazzi" (tie veci ohľadom autorských práv na fotky a podobne si potom vyriešime s našimi právnikmi, dobre Katka?:)
Takmer som zabudla (hlava deravá)...čo by to bolo bez Zuzky? (aj Ševča, aby sa neurazil;)
Ale keďže všetko má svoj koniec, aj ja sa touto poslednou fotkou lúčim s Lumen-om, ktorý myslím svoj cieľ splnil. Veď iba málo vecí môže byť lepších ako stráviť celý deň (aj noc ) s priateľmi and...just have fun:)

Egreši

Viete, kto sú to egreši? Lepšia otázka by bola asi "čo sú to egreše?", ale to vie predsa každý. Také malé, väčšinou zelené bobuľky rastúce na kríčkoch... inak celkom chutné ovocie. My sme ich mali v záhrade kedysi tiež, ale tuším už vyhynuli - ako mnoho ďalších stromov a rastlín, o ktoré sa treba aj starať:). Ale to teraz nie je podstatné. Podstatná je moja prvá otázka. Pretože názov egreš vymyslel môj ocino (možno nevymyslel, ale ja som o od nikoho iného ešte nepočula, takže asi vymyslel) a používa ho veľmi často, vlastne stále, na pomenovanie istých tvorov. S týmito tvormi sa stretávame každodenne, samozrejme, pokiaľ nimi sami nie sme. (a keďže platí zásada, že tzv. čučoriedky egrešmi nemôžu byť, tak ja ním nie som....uuf) Inak takého egreša odlíšite od ostatných tvorov veľmi ľahko, priam na prvý pohľad. Opis začneme odhora: Každý egreš má hlavu, no nie hocijakú. V dnešnom svete sú u egreša podstatné maximálne strapaté vlasy, najideálnejšie trochu dlhšie a jednoducho také, nad ktorými môže vaša starká dochuti zalamovať rukami. Hlava býva niekedy aj pokrytá nejakou cool pokrývkou:), pričom absolútne nezáleží na tom, že dotyčný egreš poriadne nevidí pred seba. Správne oblečenie je neodmysliteľným prvkom egreša. Aj tu zväčša platí zásada o neupravenosti a to už nehovorím (no dobre, tak hovorím:) o dolnej časti odevu (akože nohavice), zvyčajne posunutom asi o 20 cm nižšie ako by ste pôvodne očakávali. To sa už človeku začne rozum zastavovať, ale to je ešte stále nič oproti tej ďalšej stránke egreša. Ešte musím spomenúť niektoré frajerské doplnky poriadneho egreša ako napríklad slúchatká v ušiach, či nejaký dobrý mobil... (určený či už na telefonovanie alebo na zdvihnutie sebavedomia) no a prejdeme k vnútornej charakteristike (vôbec nie subjektívnej:). Na tvári egreša môžeme pozorovať 2 výrazy, a to výraz typu "mám vás všetkých vietekde" alebo výraz s tzv. egrešovským úsmevom (úškrnom). Keďže tento tvor sa mimoriadne dobre cíti v spoločnosti jemu podobných tvorov, tak druhý spomínaný výraz môžme pozorovať práve tu. Často nasleduje po nejakom neskutočne vtipnom vtipe...ach, skoro som zabudla, ich zmysel pre humor je tiež vlastný len im a zvlášť staršie vekové kategórie s tým mávajú značné problémy. Snáď by som ešte dodala, že vlastnosti ako poriadkumilovnosť, zmysel pre povinnosť a podobné sú u nich vskutku ojedinelé. A hoci je s egrešmi niekedy ťažké vychádzať, nepochybne je to nesmierne obohacujúce. Verte mi. Výskumu týchto druhov sa už nejaký čas venujem, keďže doma mám takých dvoch a naokolo pár ďalších... A úprimne, nie je to super pocit, keď si do vás niekto len tak buchne, kopne...? Alebo sa vás len opýta, ako sa vám "mantáči"...?:) Jaj, drahí moji egreši, mám vás všetkých strašne rada, ale ani si neviete predstaviť ako sa teším, až raz vyrastiete....