Narodila sa 4. apríla 1912. A opustila nás len nedávno, práve v deň, keď si stovky detí našli vo svojich vyčistených čižmičkách sladké dobroty od sv. Mikuláša – 6. decembra 2009. Vtedy som ju videla naposledy. Bola som ju s rodičmi pozrieť v nemocnici a v ten deň to nebolo posledný krát, čo sa mi do očí vtlačili slzy.
Na našu tetu, tetu Gizku alebo Gizelu Briatkovú si však budem pamätať úplne inak. Bola hrdá Bojničanka, akoby aj nie, keď v tomto mestečku prežila celý svoj život. Zo svojho okna sledovala niekoľko generácii ľudských príbehov. A ako vedela o nich rozprávať! Veď bola kedysi slávna bojnická herečka a jej historky sa budú v rodine ešte pár rokov určite tradovať, aj keď už, žiaľ, bez jej originálneho prednesu. Tak sme sa dozvedeli, kto koho ľúbil, oklamal, kto sa kde a ako zabil...niekedy sme ju, podľa mňa právom, upodozrievali, či si sem-tam niečo aj nevymýšľa:) Škoda, na tú tetku z Ameriky by som sa ešte raz rada spýtala...
Keď sa teta narodila, život nebol vždy ľahký. Dejepis nie je mojou silnou stránkou, ale viem, že v tom čase to nikto nemal práve na ružiach ustlané, teda pokiaľ nepatril k nejakej tej hornej vrstve, a tou asi dcéra roľníka nebola. A určite zažila aj veľa bolesti, ktorú nazývala typickým bojnickým slovkom „boľasť“. Ona mala však aj napriek všetkému jednu veľkú výhodu. Milovala život. Tak to povedal aj môj bratranec Jožko pri kázni, keď sme sa s ňou lúčili. A mal pravdu, pretože ešte aj na sklonku života, keď už ani veľmi nevládala, sa potmehúdsky priznala, že keby jej teraz tá smrť zabúcha na dvere, oklamala by ju a poslala ju „po Gizu“ do kuchyne. A verte mi, naša teta by toho bola schopná:) A tiež som si istá, že keby sa jej nezlomí noha, aj ten charleston by nám ešte ukázala.
Hoci sa s nami už mnoho rokov lúčila (ale fakt, videla som fotku, kde je moja mama asi 5-ročná a už vtedy vraj tvrdila, že to bude zrejme jej posledná fotka:), opustila nás s modlitbami, stále sviežou mysľou a po výlete do Ríma, ktorý v takom vysokom veku bez väčších problémov zvládla.
Na stene visí veľký obraz jej neterí Majušky a Danušky (alias mojej maminy) s kopou čiernobielych aj farebných fotiek jej najbližších, v šperkovnici brošne, koráliky a náušničky, na skrini tá bodkovaná váza, pri posteli ruženec a v obývačke asi storočné kreslo, pod ktoré si schovávala svoje úspory. Aj toto bola a je naša drahá teta. Neviem, či niečo vyplní ten prázdny priestor, ktorý po nej zostal. Viem však, že hoci milovala život, veľmi ľúbila aj Niekoho iného. A teraz je už s Ním. A tak to má byť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára