Something Stupid

V januári sa údajne spácha najviac samovrážd... Teda, neviem, či je to pravda, ale tento mesiac je fakt hrozný. Možno aj preto, že po romantickej vianočnej atmosfére sme vhupli do všetkých tých obyčajných povinností. Čo je však horšie, čas zostávajúci do maturity ide akosi prirýchlo. Veď hej, za tie roky som sa už niečo naučila a snáď to nebude také hrozné, ale vôbec nemám chuť maturovať, vybrať si školu a jednoducho je to teraz všetko tak strašne neisté, že sa mi to ani náhodou nepáči. A neviem, či sa to stáva iba mne, ale čím mám viac voľnosti a zodpovednosti, tým to menej zvládam a to sa mi tiež nepáči. A proste je to celkovo bieda a som tak trochu mimo, ale to tu už radšej nebudem rozoberať. To ja len tak na vysvetlenie, prečo to tu zanedbávam. Ja sa polepším;)

No konečne mi prišla nedávno inšpirácia. Vlastne to vyplýva z dlhodobejšieho pozorovania:) a skúseností... No skrátka, objavila som moju hymnu tohtoročného Valentína. Ok, je to ešte ďaleko, ale tak my sme už na krúžku robili aj Valentínky, takže no problem. Takže Something Stupid (a v novšej verzii Robbie Williams s Nicole Kidman) Asi to poznáte, je to strašne milá pesnička. Hm, text, dá sa pochopiť všelijako, ale napadlo ma pri tom, ako sa dá jednou hlúposťou pokaziť celý vzťah s niekým. A viem o čom hovorím:) Vzťahy sú dosť krehké a tá hlúposť nemusí byť ani I love you... Jedna pusa, jedno slovo, či už škaredé alebo až príliš pekné a vyslovené v nevhodnej chvíli môže pokašlať všetko. Ak aj nie pokašlať, tak aspoň dosť zmeniť a otočiť o 180 stupňov. A úplne najhoršie je, že nič sa nedá vziať späť. Neviem, či chápete, o čom tu teraz točím a neviem ani, či to budú čítať ľudia, o ktorých tu píšem, ale ak áno, tak sorry...alebo po slovensky, prepáčte. Za everything stupid...

A inak Something Stupid: http://www.youtube.com/watch?v=1l0uU7AgQks&feature=related

Inteligentný smajl:-)

- určený všetkým guľatým, ale najmä kockatým hlavám

Pri zistení zámerného transportu časti horniny od občana A k občanovi B je posledne menovaný povinný uskutočniť spätný presun po rovnakej dráhe, avšak v opačnom smere k skôr menovanému s použitím žitného pečiva.
(Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom)

Kinetická energia eroticky motivovaného bilaterálneho spravidla heterosexuálneho vzťahu môže byť použitá na transport vysokých geologických útvarov.
(Láska hory prenáša)

Prenos informácii od jedinca s kalorickým deficitom k jedincovi s kalorickou potrebou už saturovanou, je blokovaný.
(Sýty hladnému neverí)

V závode na spracovanie obilia riadenom nadprirodzenou bytosťou je relatívne nízka produktivita práce vyvážená dokonalou spoľahlivosťou.
(Božie mlyny melú pomaly, ale isto)

Entrópia priechodu nepárnokopytníka s chrbtovými zásobníkmi tuku vodiacim otvorom kovového hrotu je vyššia než entrópia priechodu jedinca Homo sapiens vyznačujúceho sa štatisticky významne vyššou životnou úrovňou v porovnaní s priemerom množiny jedincov zdieľajúcich s ním rovnaký časopriestor z tohoto časopriestoru do iného charakterizovaného suverenitou hypotetickej bytosti čiastočne definovanej náboženstvom.
(Skôr prejde ťava uchom ihly ako boháč do nebeského kráľovstva)

Striktné dodržiavanie zásad občianskeho súžitia vedie k maximálnej dĺžke pešieho transferu jednotlivca, ktorý sa tak správa.
(S poctivosťou najďalej zájdeš)

Chemická zlúčenina vodíka s kyslíkom, ktorá produkuje minimálnu úroveň hlasitosti, spôsobuje eróziu vrstvy hornín uložených pozdĺž jej trajektórie.
(Tichá voda brehy myje)

Akustické vlny, šíriace sa zo zdroja v ľudskom hrdle, sa odrazia od bariéry geologického pôvodu so silou adekvátnou pôvodnému impulzu.
(Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva)

„Už...“

V to popoludnie ležala na posteli a už celé hodiny sa zamýšľala nad tým, prečo je tu. Je v tomto zariadení, s týmito absolútne neznámymi ľuďmi, s pocitom opustenosti a samoty. Prečo sa nemôže aspoň raz v živote chovať nezodpovedne a niekam sa len tak vypariť, odísť? Prečo ju zakaždým prepadnú tie strašné výčitky svedomia? Nie. Už toho má naozaj dosť. Hanbí sa sama pred sebou, lebo vie, že nikdy nebude robiť to, ako to naozaj chce, žiť po svojom, naopak, vždy si s ňou všetci robili čo chceli. Jej myslenie sa už muselo spojiť so skutočným svetom a teraz prežíva zmes znechutenia z ozajstných situácií, keď nemôže robiť to, čo chce, ale musí tu prosto a jednoducho ležať v tejto izbe, musí sa prispôsobiť všetkým okolo. A už toho má naozaj dosť.
Vstala z postele, lebo vedela, že toto už nemôže vydržať. Nakreslila si čierne linky, pridala aj trocha tmavých tieňov, veľmi dobre za ne môže skryť pocity samoty. Obliekla si čierny kabát, ktorý má so všetkými svojimi vecami skrytý na spodku skrine pod dekami. V rámci všetkých obmedzení sa rozhodla pre krátku prechádzku po meste. Jediná možnosť, ako sa odtiaľto vypariť je vyjsť na balkón na prvom poschodí a potom sa trocha zošuchnúť po rímse. Nerobilo jej to žiadne problémy, skúšala to už viackrát. Keď však vošla na chodbu, stála tam jej spolubývajuca. „Kam ideš?“ spýtala sa jej a pri tom si ju pomaly prezerala očami, akoby chcela pohľadom zistiť pravdu. „Čo je teba do toho?!“ veľmi ju to rozrušilo, dúfala, že toto dievča nikoho neupozorní na jej plánovaný výlet. „Choď do pekla. Tam je, na druhom poschodí, tam za dverami, tam je...“ šepkala, akoby nechcela, aby ju na chodbe niekto objavil. Nie, určite na ňu nikoho neupozorní. Má problémy sama so sebou, pomyslela si, keď dievča začalo usedavo plakať. „Radšej choď do svojej izby, inak budeš musieť zase týždeň umývať dlážky...“ upozornila ju na možný trest, v prípade, že by ju tu teraz niekto obajvil. Aby si ju nikto nevšimol, radšej sa rozbehla do kuchynky, kde bol balkón a dievča nechala tak. Nemohla jej teraz nijako pomôcť a ona jej takisto nie. O tomto čase boli všetci na izbách alebo sa zúčastňovali poobedných aktivít a tak sa nemusela báť, že by v kuchynke niekto bol. Vybehla na balkón a oprela sa o zábradlie. Prekročila jeho čierne kovové tyče a pomaly sa po rímse spúšťala dolu.
Mesto jej je úplne cudzie ale napriek tomu je niečím pekné a príťažlivé. Je jediným spoločníkom, dobrodružstvom. Spoločníkom do každého dňa, nikdy ju neopustí a nesklame. Vždy môže vstať a vyjsť do jeho ulíc, môže sa naň spoľahnúť. Jej kroky viedli do uličiek na kraji centra mesta, lebo tie sú rovnako opustené ako ona. Chvíľu sa tu prechádza a dúfa, že stretne jediného človeka, ktorý by ju spoznal alebo pozdravil, no i tak vie, že sa to nestane. Čaká, že stretne niekoho, koho by mohla pozvať na kávu alebo si s ním len tak pohovoriť. Prechádza sa už dosť dlho. Keď jej na to prídu, nechce si ani predstaviť, čo sa s ňou stane. Minule, keď chvíľu meškala a nestihla prísť pred koncom vychádzok, ako suvenír si nechala modrinu na líci. Vždy dúfala, že nedostane žiadne rany do tváre, tie sa liečia najdlhšie. Prišla až na most, ktorý sa dvíhal ponad osemprúdovú cestu. Zastala úplne v strede a pozerala sa dolu. Vsetky tie autá tvorili súvislý farebný pás. Mala rada tento pohľad. Každý človek tam dole za niekým ide, niekoho má, za niekým sa ponáhľa. Iba ona tu stojí sama. Ak by teraz skočila, nikto by to neočakával. Vystúpila na dolný okraj zábradlia.
„To nevadí. Ty za to nemôžeš.“ otočila sa za hlasom. „Neboj sa, to nevadí.“ stálo tam malé dievčatko s hnedými kučeravými vláskami a tmavohnedými očami. „Ako to myslíš? Čo nevadí?“ prekvapene reagovala. „Nevadí, že skočíš, mám ťa rada, aj keď to urobíš a nebudem sa na teba hnevať.“ Chvíľu sa musela zamyslieť, aby pochopila, čo jej toto dievčatko chce povedať. A prečo by ju vôbec malo rado? Poobzerala sa, či niekde nablízku nestojí jej mama. „A kto si?“ stále sa pevne držala zábradlia, akoby sa bála, že ju táto malá dievčinka odhovorí od jej pôvodného úmyslu. „Ty ma nepoznáš? Som jediná, ktorá je tu stále s tebou.“ bolo to veľmi zvláštne. Možno je toto jej anjel strážny, alebo niekto z minulosti? „Poznáme sa?“ „Áno, veľmi dobre. Dokonca spolu aj dýchame a žijeme.“ Na chvíľku stíchlo a potom dodalo: „Ale už budem musieť ísť.“ „Ako to myslíš? Veď si povedala, že si tu so mnou stále!“ po líci jej padala slza, pretože dievčatko bolo jediné, ktoré o ňu prejavilo záujem. „Iba som ti chcela povedať, že to nevadí.“ malé dievčatko sa otočilo a začalo kráčať preč. „Uvidíme sa ešte?“ „Neviem. Možno ak skočíš.“ zavolalo za ňou. Vtedy sa rozhodla. Definitívne. Prekročila zábradlie a akoby sa všetky autá zastavili, dokonca i oblaky akoby rešpektovali tento koniec, pre ktorý sa rozhodla a zastavili sa. Už nastal ten okamih, ten, ktorý aj tak musel niekedy prísť. Posledné, čo uvidela, bol dravec letiaci ponad vrch a potom už iba padala.
„Leží tam! Niekto tam leží a nehýbe sa!“ hlasný výkrik preťal ticho v domove mládeže. Jeden vychovávateľ vybehol von. Pod balkónom z kuchynky ležalo dievča zo 138-čky. Pribehol k nej
a skúsil pulz, či jej ešte bije srdce. Nič. Je mŕtva. Pribehla zdravotná sestra. „Tej už nepomôžete.“ zahundral vychovávateľ. Sestra sa jej pozrela do tváre: „To je tá mladá, tehotná. Viackrát sa už takto vybrala na prechádzku.“ „Asi nejako nešťastne padla z balkóna. Vravel som jej, nech s tými blbosťami prestane, lebo zle dopadne.“ Trochu sa zamyslel a dodal: „Stalo sa jej, o čo si koledovala. Už a to s ňou nedalo vydržať, stále niekam utekala.“ Ešte v ten večer jej telo odviezol pohrebák.
Letela a dopadla na trávu. Cítila vôňu trávy a šum vody akoby v potoku. Malé kučeravé dievčatko ju pohladilo po tvári: „Neboj, už nebudeš sama, mami.“ Vstala, chytila dievčatko za ruku a odišli do nedaľekého lesa. Už nikdy nebude sama.

(napísala Evik:)

Zábava ako sa patrí

Viete, ako vyzerali moje vlasy pred dvoma týždňami (a 1 dňom) ? Mala som ich vyžehlené, nalakované a normálne že rovné. Prečo píšem o svojich vlasoch v článku, ktorý o nich vlastne nemá byť? Ako by totiž povedal môj idol, Pravá blondínka z rovnomenného filmu, najdôležitejšou a najzávažnejšou otázkou na svete nie je nič iné ako moje vlasy. Preto začínam s nimi. Dostať sa však chcem k niečomu inému, a síce k jednej skvelej akcii, na ktorej som akože v rámci zmeny imidžu plánovala mať rovné vlasy. Kto si vypočítal dátum, tak určite zistil, že to bolo na Štefana a logicky prídeme na to, že by to mohla byť najskôr Štefanská zábava. Ešte snáď spomeniem, že moje vlasy vydržali rovné tak maximálne dve hodiny a potom boli ešte kučeravejšie ako predtým a už môžem prejsť k opisu tejto akcie:) Myslím, že organizácia a všetko podobné bolo fajn, aj napriek úradujúcej chrípke sa stretla skvelá partia ľudí, nenechala si to ujsť ani naša spolužiačka Katka, ktorá doviedla aj Patrika - chápete, Paťo v centre, ja som si fakt myslela, že to už nastala Apokalypsa alebo čo:) Samozrejme, hlavným cieľom bolo poriadne sa vyblázniť a vytancovať, čo pri Čipsovom výbere hudby nebol žiaden problém, možno až na zopár pesničiek ako Asereje a tak... Ale to sa dalo využiť napríklad na pokecanie a občerstvenie. Ozaj, čo sa toho týka, ani tu sranda nechýbala. Keby niekto sledoval, ako po sebe 2 stoly (myslím ľudia, čo za nimi sedeli:) kričia všelijaké duchaplné odkazy, mohlo by ho napadnúť, že to vyzerá ako napríklad u nás v PE na Hoteli. No všetci boli triezvi, aspoň do tomboly, kde mala Zuzka opäť šťastie, hádajte, čo vyhrala:) A potom sa už len tancovalo a tancovalo a tancovalo.... No hovorím, zábava ako má byť, kto nebol, môže ľutovať. Je pravda, že dva nasledujúce dni som chodila s miernymi ťažkosťami, ale to je už iný príbeh:)

Veríte v Aslana?

„Prosím ťa, baránok,“ spýtala sa Lucy, „je toto cesta do Aslanovej krajiny?“
„Nie pre teba,“ odvetil baránok. „Pre teba vedú dvere do Aslanovej krajiny z tvojho vlastného sveta.“
„Čo?“ opýtal sa Edmund, „to existuje cesta do Aslanovej krajiny aj z nášho sveta?“

„Do mojej krajiny sa dá dostať z každého sveta,“ povedal baránok, no ako hovoril, jeho snehobiela vlna sa menila na zlatú, zväčšoval sa, až pred nimi stál vo svojej majestátnosti sám Aslan a oni mohli vidieť žiaru jeho krásnej hrivy.
„Och, Aslan,“ povedala Lucy. „Povieš nám, ako sa dostaneme do tvojej krajiny z nášho sveta?“
„Budem vám to hovoriť po celý čas,“ povedal Aslan. „Ale nepoviem vám, aká dlhá alebo krátka tá cesta bude; iba to, že leží za riekou. Avšak nemusíte sa báť, pretože ja som veľký staviteľ mostov. A teraz poďte, otvorím dvere na oblohe a pošlem vás domov.“
„Prosím, Aslan,“ spýtala sa Lucy, „predtým ako pôjdeme, povieš nám aspoň, kedy sa do Narnie znovu vrátime? Prosím.... A, a nech to je čo najskôr!“
„Najdrahšia,“ odvetil Aslan nežne, „ty a tvoj brat sa už do Narnie nikdy nevrátite.“
„Och, Aslan!!“ zvolali zúfalo Edmund s Lucy.
„Ste už na to pristaré, deti,“ povedal Aslan, „a teraz už musíte žiť vo vašom svete.“
„Ale náš svet je predsa Narnia, veď ty to vieš,“ vzlykala Lucy. „A si tu ty. Tam sa s tebou nebudeme môcť stretnúť. Ako by sme bez teba mohli žiť?“
„Ale vy ma tam stretnete, moja drahá,“ povedal Aslan.
„Vy - vy ste aj tam, pane?“ spýtal sa Edmund.
„Som,“ odpovedal mu Aslan. „No mám tam iné meno. Vy sa ma musíte naučiť poznať pod týmto menom. Toto je jediný dôvod, prečo ste sa dostali do Narnie, lebo ak ste ma čo i len trochu poznali tu, budete ma môcť lepšie spoznať aj vo vašom svete.“

(Adapted from: The Chronicles of Narnia)