„Už...“

V to popoludnie ležala na posteli a už celé hodiny sa zamýšľala nad tým, prečo je tu. Je v tomto zariadení, s týmito absolútne neznámymi ľuďmi, s pocitom opustenosti a samoty. Prečo sa nemôže aspoň raz v živote chovať nezodpovedne a niekam sa len tak vypariť, odísť? Prečo ju zakaždým prepadnú tie strašné výčitky svedomia? Nie. Už toho má naozaj dosť. Hanbí sa sama pred sebou, lebo vie, že nikdy nebude robiť to, ako to naozaj chce, žiť po svojom, naopak, vždy si s ňou všetci robili čo chceli. Jej myslenie sa už muselo spojiť so skutočným svetom a teraz prežíva zmes znechutenia z ozajstných situácií, keď nemôže robiť to, čo chce, ale musí tu prosto a jednoducho ležať v tejto izbe, musí sa prispôsobiť všetkým okolo. A už toho má naozaj dosť.
Vstala z postele, lebo vedela, že toto už nemôže vydržať. Nakreslila si čierne linky, pridala aj trocha tmavých tieňov, veľmi dobre za ne môže skryť pocity samoty. Obliekla si čierny kabát, ktorý má so všetkými svojimi vecami skrytý na spodku skrine pod dekami. V rámci všetkých obmedzení sa rozhodla pre krátku prechádzku po meste. Jediná možnosť, ako sa odtiaľto vypariť je vyjsť na balkón na prvom poschodí a potom sa trocha zošuchnúť po rímse. Nerobilo jej to žiadne problémy, skúšala to už viackrát. Keď však vošla na chodbu, stála tam jej spolubývajuca. „Kam ideš?“ spýtala sa jej a pri tom si ju pomaly prezerala očami, akoby chcela pohľadom zistiť pravdu. „Čo je teba do toho?!“ veľmi ju to rozrušilo, dúfala, že toto dievča nikoho neupozorní na jej plánovaný výlet. „Choď do pekla. Tam je, na druhom poschodí, tam za dverami, tam je...“ šepkala, akoby nechcela, aby ju na chodbe niekto objavil. Nie, určite na ňu nikoho neupozorní. Má problémy sama so sebou, pomyslela si, keď dievča začalo usedavo plakať. „Radšej choď do svojej izby, inak budeš musieť zase týždeň umývať dlážky...“ upozornila ju na možný trest, v prípade, že by ju tu teraz niekto obajvil. Aby si ju nikto nevšimol, radšej sa rozbehla do kuchynky, kde bol balkón a dievča nechala tak. Nemohla jej teraz nijako pomôcť a ona jej takisto nie. O tomto čase boli všetci na izbách alebo sa zúčastňovali poobedných aktivít a tak sa nemusela báť, že by v kuchynke niekto bol. Vybehla na balkón a oprela sa o zábradlie. Prekročila jeho čierne kovové tyče a pomaly sa po rímse spúšťala dolu.
Mesto jej je úplne cudzie ale napriek tomu je niečím pekné a príťažlivé. Je jediným spoločníkom, dobrodružstvom. Spoločníkom do každého dňa, nikdy ju neopustí a nesklame. Vždy môže vstať a vyjsť do jeho ulíc, môže sa naň spoľahnúť. Jej kroky viedli do uličiek na kraji centra mesta, lebo tie sú rovnako opustené ako ona. Chvíľu sa tu prechádza a dúfa, že stretne jediného človeka, ktorý by ju spoznal alebo pozdravil, no i tak vie, že sa to nestane. Čaká, že stretne niekoho, koho by mohla pozvať na kávu alebo si s ním len tak pohovoriť. Prechádza sa už dosť dlho. Keď jej na to prídu, nechce si ani predstaviť, čo sa s ňou stane. Minule, keď chvíľu meškala a nestihla prísť pred koncom vychádzok, ako suvenír si nechala modrinu na líci. Vždy dúfala, že nedostane žiadne rany do tváre, tie sa liečia najdlhšie. Prišla až na most, ktorý sa dvíhal ponad osemprúdovú cestu. Zastala úplne v strede a pozerala sa dolu. Vsetky tie autá tvorili súvislý farebný pás. Mala rada tento pohľad. Každý človek tam dole za niekým ide, niekoho má, za niekým sa ponáhľa. Iba ona tu stojí sama. Ak by teraz skočila, nikto by to neočakával. Vystúpila na dolný okraj zábradlia.
„To nevadí. Ty za to nemôžeš.“ otočila sa za hlasom. „Neboj sa, to nevadí.“ stálo tam malé dievčatko s hnedými kučeravými vláskami a tmavohnedými očami. „Ako to myslíš? Čo nevadí?“ prekvapene reagovala. „Nevadí, že skočíš, mám ťa rada, aj keď to urobíš a nebudem sa na teba hnevať.“ Chvíľu sa musela zamyslieť, aby pochopila, čo jej toto dievčatko chce povedať. A prečo by ju vôbec malo rado? Poobzerala sa, či niekde nablízku nestojí jej mama. „A kto si?“ stále sa pevne držala zábradlia, akoby sa bála, že ju táto malá dievčinka odhovorí od jej pôvodného úmyslu. „Ty ma nepoznáš? Som jediná, ktorá je tu stále s tebou.“ bolo to veľmi zvláštne. Možno je toto jej anjel strážny, alebo niekto z minulosti? „Poznáme sa?“ „Áno, veľmi dobre. Dokonca spolu aj dýchame a žijeme.“ Na chvíľku stíchlo a potom dodalo: „Ale už budem musieť ísť.“ „Ako to myslíš? Veď si povedala, že si tu so mnou stále!“ po líci jej padala slza, pretože dievčatko bolo jediné, ktoré o ňu prejavilo záujem. „Iba som ti chcela povedať, že to nevadí.“ malé dievčatko sa otočilo a začalo kráčať preč. „Uvidíme sa ešte?“ „Neviem. Možno ak skočíš.“ zavolalo za ňou. Vtedy sa rozhodla. Definitívne. Prekročila zábradlie a akoby sa všetky autá zastavili, dokonca i oblaky akoby rešpektovali tento koniec, pre ktorý sa rozhodla a zastavili sa. Už nastal ten okamih, ten, ktorý aj tak musel niekedy prísť. Posledné, čo uvidela, bol dravec letiaci ponad vrch a potom už iba padala.
„Leží tam! Niekto tam leží a nehýbe sa!“ hlasný výkrik preťal ticho v domove mládeže. Jeden vychovávateľ vybehol von. Pod balkónom z kuchynky ležalo dievča zo 138-čky. Pribehol k nej
a skúsil pulz, či jej ešte bije srdce. Nič. Je mŕtva. Pribehla zdravotná sestra. „Tej už nepomôžete.“ zahundral vychovávateľ. Sestra sa jej pozrela do tváre: „To je tá mladá, tehotná. Viackrát sa už takto vybrala na prechádzku.“ „Asi nejako nešťastne padla z balkóna. Vravel som jej, nech s tými blbosťami prestane, lebo zle dopadne.“ Trochu sa zamyslel a dodal: „Stalo sa jej, o čo si koledovala. Už a to s ňou nedalo vydržať, stále niekam utekala.“ Ešte v ten večer jej telo odviezol pohrebák.
Letela a dopadla na trávu. Cítila vôňu trávy a šum vody akoby v potoku. Malé kučeravé dievčatko ju pohladilo po tvári: „Neboj, už nebudeš sama, mami.“ Vstala, chytila dievčatko za ruku a odišli do nedaľekého lesa. Už nikdy nebude sama.

(napísala Evik:)