Dážď

A znovu prší. Na okno mi už niekoľo hodín s menšími prestávkami bubnujú dažďové kvapky. Niekedy len jemne monotónne klopkajú a prinášajú so sebou uspávajúcu atmosféru. Inokedy sa k nim však pridá aj vietor, čo vietor, vetrisko, a poviem vám, ten sa vtedy s nimi poriadne vyzúri! No za krátky čas vietor odfučí preč a opäť počuť len klopkanie. Takto sa to strieda celú noc, niekedy celý deň... Dážď sa dá najlepšie pozorovať alebo počúvať asi v podkrovnej izbe. Vôbec nepreháňam, keď poviem, že pri poriadnej búrke a fujavici a pri takom poriadnom lomoze na streche má človek takmer až strach vyliezť spod periny. Vážne, toto by schovalo do vrecka aj toho najhrôzostrašnejšieho záhrobného ducha.

Dážď ako prírodný živel alebo jednoducho len neodmysliteľná súčasť prírody bol s ľuďmi spojený odpradávna. Niektorí sa ho báli, hlavne v podobe ničivých búrok a záplav, ale väčšinou očakávali každý obláčik, ktorý by popolieval polia a priniesol vodu tak veľmi potrebnú pre život. Mňa vždy fascinovali dažďové kvapky. Keď som bola menšia, rada som sledovala, ako po jednej padali na okno a stekali v malých potôčikoch dole. Nezáživné cesty autom, niekedy aj autobusom, som si ako malé dieťa spestrovala tým, že som chcela dažďové kvapky zastaviť. Zvnútra okna som prikladala pršteky na miesto, kde dopadla kvapka a chcela som, aby tam aj zostala. No hej, nikdy sa mi to nepodarilo, ale opäť som to skúšala. Detský uhol pohľadu... Veď malé deti robia niekedy zvláštne veci, úplná maličkosť je pre ne niekedy obrovská výzva. A niečo na prvý pohľad tak jasné a samozrejmé sa stáva veľkou záhadou. (Pri tom všetkom je však riešenie jednoduché, veď by stačilo len vyyjsť spoza okna von do dažďa a priložiť prst z druhej strany. Na druhej strane ale zisťujem, že zdanlivo detský problém mnohokrát nie je len problémom malých detí...ale to je už iný príbeh)

Mám rada dážď. Zaujímavé, že s niečím takým ako je dážď, sa mi vynára množstvo spomienok, zážitkov a nálad. Konkrétny druh dažďa určuje čas. S jeseňou sa mi v mysli vynorí sychravé počasie s jesenný mrholením. To každý rok v toto ročné obdobie postupne odplavovalo môj elán do učenia zo začiatku školského roka. Dážď v zime nemám rada. Pri brodení sa v mestskej špinavej čľapkanici túžim vždy po bielučkom snehu. K tomu tie večerné čakania na zastávke s dáždnikom v ruke, keď mi mrznú prsty, a to už nehovorím o premočených topánkach. Jarný dáždik, ktorý prírodu prebúdza k životu, to je už niečo iné. Po ňom totiž všetko rastie a zelenie. Pre mňa je najkrajší zo všetkých letný dážď. Príde po tichu, ktoré ho už dlho predvída, netrvá dlho, len narýchlo osvieži všetko vyschnuté a unavené a zmije všetok prach a všetku špinu. A po ňom sa zjaví dúha. A tak to má byť.