Tom & Jerry

Nedávno som čítala o výskume, keď vedci sledovali skupinu detí pri hraní a mapovali ich prejavy násilia. Samé odsotenia, nadávky, hádzanie hračkami... Potom týmto deťom pustili jednu rozprávku Tom and Jerry a sledovali dianie v herni po jej skončení. Prejavy agresie u detí sa zdesaťnásobili. A že vraj nevinná rozprávka, ktorú deti kľudne môžu pozerať...

Keď tak rozmýšľam, ja som vlastne túto rozprávku nikdy nemala rada. Tom a Jerry, vcelku zábavná dvojica, no v skutočnosti je celý dej úplne jednoduchý a postavený len na tom, že sa hlavní hrdinovia naháňajú po dome, klčkujú, niekedy sa snažia ukoristiť trochu jedla a tak podobne. Pochopila som to asi tak, že Tom chce stále chytiť Jerryho, ale nikdy sa mu to nepodarí, lebo ten mu vždy nastraží nejakú pascu alebo niečo zákerné spraví.

Ten nezmyselný dej by mi ani tak nevadil (no dobre, vadil), ako nespočetné prejavy násilia, ktoré tu deti môžu vidieť. Jasné, možno preháňam, veď to je len animované a len taká zábava... Problém je však v tom, že malé decká až tak veľmi televízny program od skutočnosti rozlíšiť nevedia. Prečo by sa potom moja malá sestra bála dementorov, keď je každému jasné, že vyciciavajú z človeka dušu len vo filme?

A tak podobne v tejto obľúbenej rozprávke vidíme, ako sa z niekoho stane placka, keď ho treskneme palicou po hlave a ako ho potom ľahúčko môžeme dofúkať. Keď do niekoho strelíme, objaví sa mu na len punkový účes a dočierna sfarbená hlava. Alebo ak niekto zje kopu tanierov, jeho žalúdok nadobudne tvar harmoniky no pri ďalšom šibalstve je zas ok.

Čo tam po tom, že to bolí? A že ak skočí z okna, tak sa mu môže aj niečo stať? A že to nemusí ani prežiť? No s úsmevom na tvárach hlavných hrdinov to deti asi ťažko pochopia.

Odhaduje sa, že päťročné dieťa v USA videlo údajne v televízii asi 200 000 prejavov násilia. To je celkom dosť, aj keby to bolo o polovicu menej...

„Dieťa vníma v médiach krutosť, násilie, agresívne správanie. Tak je to aj v rozprávke Tom a Jerry, na ktorej deti vyrastajú. Majú tam možnosť pozerať sa na násilie, ale bez bolesti. Pri kreslených obrázkoch, si dieťa nie vždy za úderom predstaví bolesť. S pocitom, že je to len hra, často v reále ublíži bez zlého úmyslu. Sledovaním násilia na obrazovke sa agresívne správanie môže posilniť, znižuje sa empatia, dokonca i ochota pomôcť obetiam násilia. Vedie tiež k napodobňovaniu televíznych hrdinov s agresívnym správaním. Čím viac sa agresívne správanie toleruje, tým viac to môže negatívne ovplyvniť vývin dieťaťa.“