Jojo

Na svete je ich veľa. Priam nespočítateľné množstvo. Jedno je maličké, druhé veľmi veľké, tretie úzke a štvrté široké... každé je iné, aj keď mnohé sa na seba podobajú. Nie je jojo ako jojo.
Raz som jedno jojo poznala. Bolo to vlastne Jojo s veľkým J. Nepamätám si, kde som ho prvý raz videla, ale iste sa mi hneď páčilo. No veľmi som si nerobila nádeje, že by som ho mohla bližšie preskúmať. Bolo to totiž Jojo, aké by chceli všetci. A na to, aby sa človek k takémuto Joju mohol priblížiť, sa musí narodiť minimálne pod šťastným súhvezdím...
O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď sa to Jojo dostalo do mojej rodiny. Bolo také pekné... mnohofarebné a veselé. Bolo úžasné hrať sa s ním. No, ako každé jojo, raz bolo hore a raz dole. Lenže toto Jojo malo niečo navyše, niečo čarovné. Svetielkovalo. Nežartujem. Ono naozaj svietilo. Viete, je také príjemné hrať sa s Jojom, čo žiari... Dodáva to životu príchuť, akú by inak nemal a bol by... jediné vhodné slovo, čo ma napadlo, je prázdnejší. Omnoho prázdnejší.
Každé Jojo má svoje klady aj zápory. Časom býva na povrchu aj všelijako doškriabané a poničené. Aj to moje Jojo malo svoje chyby. Ale viete, aké to je, keď máte radi Jojo. Nevymenili by ste ho za iné, aj keď je rovnako často dole ako hore. Vlastne, práve preto. A ono prináša radosť...
Príbeh s názvom Jojo má tisícky koncov.Neviem si z nich vybrať... Ale myslím, že Jojo žilo šťastne... Veď to poznáte.

Viete, čo teraz urobím? Vložím tento príbeh do škatuľky, uviažem na ňom krásnu mašličku a darujem ho. Veci treba dávať ďalej, aby mohli prinášať radosť. Ešte na papierik napíšem venovanie...