16.8.1990
Deň ako každý iný.
Jedného dňa som vstúpila do knihy.
Bola to tá najhrubšia kniha na celom svete.
Boli tam samé hlavné postavy.
Okrem jednej postavy tam nebola ani jedna vedľajšia rola.
Aspoň tak sa mi zdalo.
Každé dievča bolo buď Popoluška alebo Snehulienka, alebo iná rozprávková kráska.
Každý chlapec bol princ, rytier, mušketier či odvážny moreplavec.
Okrem jednej postavy.
Tak som prišla za ňou a opýtala som sa, prečo chce byť jedinou nedôležitou osobou.
Jej odpoveď: Orgán je fylogeneticky prispôsobený a geneticky predurčený vykonávať určitú funkciu.
Genetika vás nikdy nepustí.
Zdala sa mi dosť zvláštna.
Nemohla za to.
Myslíte, že hviezdy zaujíma, že niekto tu dole hľadá lásku?
Vo všeobecnosti to nezaujíma nikoho.
Ľudia sú sebeckí, ale nedá sa im to vyčítať, pretože sú ľudia.
Zvyčajne nedokážeme milovať osobu, ktorej na nás záleží viac ako na nej samej.
Nie som výnimka.
A prečo? Pretože milovať niekoho viac ako seba nie je ľudské.
Možno preto vravel: Miluj svojho blížneho ako seba samého.
Viac to nejde.
Jedine ak ste dostatočne nedôležití.
A vtedy táto téma bolí.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
1 komentár:
Jedného dňa som vstúpil do Tvojej knihy...najprv som sa plazil po okrajoch stránok ako vedľajší produkt priateľstiev a sesterstiev až som sa doplazil niekde bližšie k jadru...a ako to už s jadrami býva, je tam teplejšie a cítim sa tam dobre...
Tiež nie som výnimka a tiež asi nezaujímam hviezdy...ale musím sa priznať, že tie hviezdy zaujímajú mňa tiež len okrajovo...najčastejšie z príšerne romantických príčin, keď ich vidím aj tak rozmazane...
a možno niekde v tom rozmazanom videní raz nájdeme tie svoje Hviezdy...
Zverejnenie komentára